Šicki kodifikatori slovenčíni rihaľi na Vichodňarov a tak je tómu i ňeška! Bernólak bizovňe u Košicoch ňikda aňi ňebul, bo inakši bi taki tvardi jazik ňemohnul zrobic jak spisovni. Šak to Vichodňar ňezna vislovic! A toten Štur? Ta o kus ľem ľepši pokus, aľe calkovo ňeuspokojivi. Tam treba hľedac dovod, čom šebe Vichodňari ňerozuméju zos Zapadňarmi! Bulo preto na čase, žebi sme kodifikovaľi spisóvnu vichodňarčinu.
Mi zname, že Vichod to ňe homogenna krajina. I v totej Bracisláve ňeňi jedno, či šrac ľebo čaja zos Zempľina abo Šaríša. Nasprik rovnakému povodu šebe ňemuseju rozumec! Naši jazikovedcóvja hutáju, jak zrobic jazik, chtori budze dobri pre šicke regijóni. A zos toho dovódu zaklad spisovnej vichodňarčini ňebudze u konkretnim narečju, bo ňechceme zrobic rovnaki kiks jak Štur zos totim joho ľiptovskim narečim. Spisóvna vichodňarčina budze mix šickich naréči. A budze to koňéčňe jednoduchše: jabluko še hutori rovnako u spišskim, zempľinskim i šarišskim narečju. To ľem u spisóvnej slovenčine je “jablko”… Šak to ňejdze do piskoch aňi, i kedz idze o jabluko, chtore normalňe do papuľi patri. Aľe indze to budze vecej ceške, bo taki brabeňak (pre Zapadňarov: mrávec) mož buc i bramuška, mračka, ľebo murjanka. Šaľenstvo!
Preto naj še ňichto ňehňeva, jak šebe duma, že to ňe joho rodne narečje. Radši naj nam napiše, aľebo dopeľni slovňik na internece, žebi zme maľi vecej slov do slovňika! Ešči to budze kus trvac, aľe do buducnosťi chistame paradni vichodňarski dzivi slovňik!